Aktuální dění Pro nováčky

Postavy 

Magie 

Herní mechanismy 

Výroba, předměty 

Hraní role Města a území

Neobyvatelná města 

Informace

Calibas

-> Charakterník

obrázek postavyz deníku Calibasa...

Stalo sa to už dávno, ale navždy to zmenilo moje ja. Rozhodol som si napísať denník a dúfať, že aspoň čiastočne pohltí môj neustály žiaľ. Toľko mi chýba ...
Ked zavriem oči, vidím tváre svojich najmilovanejších, svojej ženy Sofie a synčeka Toma.
Bývali sme v dome, ktorý sa nachádzal na okraji lesa, teda uprostred neskutočne krásnej prírody. Mali sme úplné súkromie. Sofia sa cez deň starala o Toma,a ja som sa staral o ich pohodlie. Chodil som na lov, zveleboval náš dom, všetko som robil preto, aby sa mali čo najlepšie. Keby som mohol, zniesol by som im modré z neba.
Tak krásna keď sa usmievala. A vtedy keď som svoju Sofiu požiadal o ruku, plakala šťastím. Svadbu sme mali skromnú, a napriek tomu bola krasna. Vtedy sme ešte žili v centre diania. V meste, kde som sám užíval vysokého uznania, za moje lovecke a chovatelske schopnosti. Moje kone boli tie najznámejše široko ďaleko. Rozmýšľal som nad tým, či je šťastná, keď vďaka môjmu ohlasu, vlastne nemá súkromie. V ten deň som sa rozhodol všetko predať a postaviť dom len pre mňa, ju a nášho potomka. V ten prekrásny deň mi oznámila, že budeme traja.
Domček sme spoločne zveľadili a usadili sa v tej nádhere a tichu. Vo svete, ktorý patril len nám.
Žilo sa nám ako v rozprávke. Sofia mi ráno prichystala raňajky,a ja som porozprával príbehy z lovu nasmu synovi a ako každé ráno som sa s nimi rozlúčil pri našej bránke, oboch ich pobozkal a vydal sa na lov.
Od samého rána som mal čudný pocit,niejake zle tušenie. Na poludnie mi to nedalo a rýchlo som sa popral domov. Pohľad na náš dom ma ešte viac popohnal. Dvierka od bránky boli vylomene, z okien sa hrnul hustý dym. Nestačil som sa nazdat a uz som stal v dome.To čo som uvidel ma zrazilo na kolená a život sa mi zrútil pod rukami.
Sofia s Tomom v náručí ležali na zemi nevykazujúc známky života. Vzal som ich do náručia a strašne si prial, aby sa prebudili, alebo aby som sa prebudil ja, zo zlého sna. Pozrel som sa po miestnosti a uvidel na zemi telo nejakého muža, podľa toho ako vyzeral, išlo o nejakého banditu. Aj keď sa žena bránila, nestačilo to, aby seba i malého ochránila. Stále som ich zvieral na hrudi a prial si, aby to bol len sen. Vyniesol som ich z domu a položil pod strom. Musím sa s nimi riadne rozlúčiť a dopriať im večný odpočinok.
Vyhĺbil som veľku jamu, vystlal je dekami a oboch tam uložil. Od tejto chvíle si neprajem nič iné, než sa s nimi znova stretnúť. Sedel som vedľa ich večného lôžka dlho do noci. Z domu som si vzal len najnutnejšie veci a vydal sa na cesty. Nechcel som s nikým hovoriť, nikoho stretnúť, snáď len zver a ticho lesa, ktoré hladilo moje boľavé srdce. Stal sa zo mňa zlomený muž, ktorý nemá pre koho žiť.

Išiel som ďaleko, kam ma nohy niesli. Prešiel vela lesov, mnoho riek i hôr než som sa zastavil a povedal dosť. Stále spätý so spomienkou na Sofiu a syna. Stále dúfajúc v zlý sen. Zdvihol som hlavu a zbadal kamenné hradby. Vstúpil som za hradby a rozhliadal sa. Mesto bolo prázdne a v noci budilo hrôzu.
Počul som ich slova ktore ma volali. Išiel som teda po zvuku. Hľadal som ich. Prechádzal to tajomné a hrozné mesto, dom od domu, kút od kúta, ale akoby som ich strácal. Čím viac som hľadal, tým viac som ich strácal. Unavený, hladný a smädný som sa uchýlil do jedného z prázdnych domov a rozhodol sa prespať. Nešlo to veľmi dobre. Stále som ich počul.
"Calibas." Volala na mna. Počul som ju. Ten jej krásny hlas.
"Sofia." Zvolal som. Povedal som to ja? Počul som sa a tým som sa aj prebudil. Bolo ráno. Na stole ma čakaly raňajky, ako by ich sama Sofia nachystala. Dlho som nerozmýšľal a pustil sa do jedla. Načúval som dalej, ale bolo ticho. Pozbieral som teda svoje veci a vyšiel von. Mesto bolo stále prázdne a opustené, ale už nebudilo toľku hrôzu. Opustil som ho a vydal na lov. K večeru som priniesol laň do domčeka, kde na mňa čakala večera. Keď som ľahol do postele, znovu som počul ich hlasi.
Ani neviem ako dlho som bol v tom meste. Prázdnom meste bez života, ktoré sa mi nechcelo opustiť s nádejou, že ju so synom nakoniec uvidím. Videl som sa. Stát vedľa nej a ona sa usmievala na mňa. Ona natiahla ruky a ja som šiel k nej. Vzala do svojich éterických a priehľadných dlaní moju hlavu a ja som ucitil, že je zle. Sofia mi neubližovala. Len sa ma dotýkala a usmievala sa. Napriek tomu som cítil ako mi medzi prstama uniká život. Počul som ju volať moje meno, ale neprichádzalo to od ženy ktorá ma držala. Nemohol som sa pohnúť až nakoniec preletel záblesk meča.
Bol to meč nejakého pocestného. Muža, mne podobného. Postaral sa o mňa a potom mi vysvetlil, čo sa stalo. Ponorený do vlastných myšlienok plné smútku sa ma zmocnil démon. Živil sa na mojej túžbe a beznádeji, až nakoniec chcel i moju dušu. Mladík mi dal toľko odvahy a síl, aby som nezabudol na svoju Sofiu a malého Toma, a napriek tomu sa neutapal v smútku. Doviedol ma k bránam skutočného mesta so slovami: "Snáď tu nájdete pokoj." Keď som sa otočil, aby som mu poďakoval už tam nebol. Bolo to čudné. Vstúpil som do mesta a na noc si prenajal izbu v miestnom hostinci.
Tú noc som mal krásny sen a pochopil veľa vecí. Sofia a Tom sú stále so mnou. V mojom srdci. Nikdy ma neopustia a ja nikdy neopustím ich.
z deníka Calibasa...

návrat na seznam příběhů

Komentáře hodnotících k příběhu
(vyjadřují názor hodnotících, ne názor Andarie)
Zelená = komentář vztahující se k aktuální verzi příběhu
Hnědá = tento komentář může být zastaralý
Aishlyn - 5

pěkně napsaná
Podrobný rozpis získaných ohodnocení:
známka 5: 1x

© Copyright 2002-2019 by logo Všechna práva vyhrazena

TOPlist