Bola jasná noc, mesiac osvecoval celé údolie aj les, vlky zavýjali a v tom sa ozvalo: „Okamžite zmizni z nášho domu a už sa nikdy nevracaj!" to boli posledné slová, ktoré počul od svojich rodičov. Lišiak vybehol z domu s veľkým plačom a utekal smerom do lesa, čo mu sily stačili. Po pár desiatkach metrov sa potkol o hrubý koreň starého duba a udrel sa do hlavy.
Úder nebol ani tak strašný ako to, že na seba upútal pozornosť svorky vlkov, ktorá sa v jeho blízkosti pohybovala. Pomaly sa začali približovať a vrčať. Lišiak si zobral prvú palicu, ktorú na zemi našiel -no na jeho neštastie to bola najkratšia palica aká tam ležala- a postavil sa. Začal ustupovať, v očiach mal veľký strach. Po chvíli šermovania palicou s myšlienkou, že vlkov odoženie sa jeden z nich pokúsil na Lišiaka skočiť, no vďaka jeho pozornosti sa stihol uhnúť a vlk netrafil. V tom momente sa začal celý triasť, celé telo mu skamenelo a nedokázal sa pohnúť z miesta. Vlk sa vrátil späť medzi svoju svorku, no na Lišiaka skočil druhý vlk, keď už si Lišiak mylel, že už-už bude po ňom, niečo ho schmatlo a začalo rýchlo liezť po strome. Bol to starý remeselník, ktorý sa venoval práci s drevom. Zapchal rukou Lišiakové ústa a šepol mu: „Buď ticho a nehýb sa, kým neodídu. Neskôr mi povieš, čo tu robíš o takomto čase a ešte aj sám." Po chvíli od únavy zaspali.
„Pane ... p-pane.... už vychádza slnko a vlky už tu nie sú." prehovoril ešte vystraœený Lišiak. Starec sa rýchlo prebral a prehovoril: „Čo? Čo?" - porozhliadal sa naokolo, „No jasné, môžeš ďakovať bohu, že som neďaleko sekal drevo, poď zoberiem ťa k sebe domov a všetko mi porozprávaš." Po kľukatej ceste na druhú stranu lesa, ktorá im trvala viac ako hodinu, sa nakoniec dostali do starcovho dreveného domčeka. „Žijete tu sám? Ako dlho tu žijete? Kde ste zobrali také pekné vyrezávané stoličky a nábytok?" to boli prvé Lišiakové otázky. „Ty sa ma niečo pýtaš, keď sme kôli tebe obi dvaja skoro prišli o život?!" odpovedal rozhorčene starec. „Radšej by si mi mal vysvetliť, čo si tam robil v tú dobu a sám! Najlepšie hneď!". „D-dobre pane." zajakával sa Lišiak. „Odpusťte mi, nechcel som vás rozčúliť. Pochádzam z malej dedinky Dealros neďaleko mes..." „Prejdi rovno k veci toto mi povieš aj neskôr" odsekol ho starec. „Toto ale je k veci pane. Bez tohoto vám nemôžem povedať ostatné." „No dobre, tak hovor." odvetil remeselník. „Takže pochádzam z dedinky Dealros ako som už hovoril, ktorá sa nachádza neďaleko mesta Iso´Tropa. V tomto meste som chodil do školy pre mladých remeselníkov, ktorú vlastnil a zároveň v nej učil pán Christopher de Ralies. Bolo to nieco ako môj druhý domov. Keby som mohol, tak tam aj spávam. Veľmi sa mi tam páčilo. Každý deň som tam ostával čo najdlhšie, no pred týždňom odtiaľ zmizli veci a nejaké peniaze a to všetko v hodnote 12 000 zlaťákov! A samozrejme obvinili z toho mňa, pretože som tam ostával naozaj dlho. Lenže ja som to neurobil! Verte mi. Myslíte si, že chlapec ako ja vo veku dvanástich rokov by zvládol ukradnúť toľko vecí a mal by ich ešte aj kde schovať?" dopovedal Lišiak. „Súvisí to nejako s dnešnou nocou?" neveriacky sa opýtal starký. „Áno! To je presne ono!" nadšene, že ho remeselník konečne začal chápať vykríkol Lišiak. „Včera večer ma kôli tomu vyhodili rodičia .. -rozplakal sa- z domu a ja som sa rozbehol do lesa, kde ste ma neskôr našli vy." Starec sa udivene nadýchol a začal hovoriť: „Teda to znamená, že nemáš domov?" „Áno, presne tak." odvetil roztraseným hlasom Lišiak. Remeselník pokračoval: „Hmm.. od dnes bývaš so mnou. Dnes budeš spať v mojej posteli a ja na zemi. Keďže si chodil do školy pre mladých remeselníkov, zajtra mi pomôžeš vyrobiť posteľ pre teba, ale ešte pred tým mi povedz ako sa voláš?" Lišiakovi sa na tvári vyčaroval úsmev, aj keď v očiach mal ešte slzy: „Lišiak je meno moje. A vaše?" „Dobre teda Lišiak. Choď si odpočinúť zajtra nás čaká veľa práce. Skoro som zabudol.. moje meno je Frederick a venujem sa práci s drevom." Na druhý deň, keď už bolo slnko vysoko na oblohe, zatrmácal Frederick s Lišiakom a povedal mu : „Vstávaj! Už je skoro obed a ty ešte pospávaš. Musíme ti vyrobiť posteľ. Už som ti ukul sekeru, aby si mi mohol v lese pomáhať a nie len vlkov na seba "priťahovať"." rozchechtal sa. Keď sa Lišiak naraňajkoval, vydal sa spolu s Frederickom do lesa nasekať dostatok dreva na posteľ. Po dvoch hodinách usilovného sekania dreva sa vrátili späť domov, kde sa naobedovali. Po chvíli vyšli z domu a starký hovorí: „Nuže Lišiak, teraz ti ukážem niečo, o čom by sa ti mohlo len zdať". Zaviedol Lišiaka za dom, kde stála malá dielňa. „O tomto by sa mi mohlo len zdať?" zamrlal si Lišiak ... „Veď je to len obyčajná malá dielnička, oveľa menšia ako jeho dom a hociktorá iná dielňa" mrmle si ďalej. Hneď ako vošli Frederick hovorí: „Na prvý pohl¡ad obyčajná dielňa pravda?" „Áno." odvetil Lišiak. Frederick preložil koberec na polovicu a odsunul ho, kde bolo vidiet poklop. Lišiak bol netrpezlivý, a tak hovorí „Neide to trochu rýchlejšie? Som strašne zvedavý, čo je pod tým poklopom." , „Neboj sa, všetkého sa dočkáš, ja už tiež nie som najmladší, tak mi to chvíľu trvá." odpovedal starký. Hneď ako starec otvoril poklop a vošli po rebriku dnu, Lišiak nemohol uveriť vlastným očiam. Frederick tam mal veľké zásoby dreva, železa, trochu medi, zlata a striebra a ešte väčšia bola celá dielňa. „Tak čo Lišiak? Ako sa ti páči v mojej, teda teraz už v našej dielni?" spýtal sa Lišiaka. „Neuveriteľne! Taká dielňa .. nikdy som takú ešte nevidel!". Spolu sa pustili do práce a za dva dni bola posteľ pre Lišiaka hotová. Takto podobne prebiehal každý deň. Lišiak naberal nové skúsenosti, stal sa zručným remeselníkom, no raz rozhodol, že sa vydá do sveta. Rozmýšľal nad tým dni, týždne, no napokon sa rozhodol, že áno. Jedného dňa, keď už mal dvadsaťtri rokov sa ráno zobudil, vošiel do dielne, kde bol Frederick a začal mu vravieť: „Vieš Frederick, bol si mi ako vlastný otec. Vychoval si ma takmer od malého chlapca, keď som sa ešte len rozhodoval, čo budem robiť a ty si mi ukázal tu správnu cestu. Lenže už nadišiel deň, keď sa chcem vydať do sveta a osamostatniť. Na pamiatku ti tu nechám tento obraz vytesaný do dreva. Už dnes poobede vyrazím. Bolo mi s tebou veľmi dobre. Ahoj a neboj sa, raz sa určite vrátim." Týmito slovami sa Lišiak rozlúčil s Frederickom a vydal sa do sveta Andaria.
Cestoval tam dlhé týždne na vlastných nohách, na lodi, na koňoch, až tam napokon dorazil. Po štyroch mesiacoch sa doplavil na lodi, ktorá tam mala cestu do elfieho mesta Lewan. Tam si našiel prácu pomocníka v kováčskej dielni a spoznal tu nového kamaráta, s ktorým zažili veľa dobrého aj zlého. Spolu sa po čase vydali do kráľovského mesta Andor. Tam sa ich cesty rozdelili, pretože Lišiaková dobrodružná povaha mu nedovolila zostať na jedno mieste. Okúsil život aj v ďalších mestách, kde si našiel ďalších priateľov, medzi ktorých patrí: Kiwi, Athos, Therion, Arcio, Chodec, Enari, Nemesis, Elune. Na poslednej ceste sa zatúlal do roľníckeho mesta Havant.V tomto meste našiel dlho očakávaný pokoj a neskôr v ňom vzniklo aj spoločenstvo Orbis Abdictus, v ktorom je až dodnes. Má výbornu cechmajsterku slečnu Máriu Barring, jedna z najlepších chovateliek koní. V harmónii a pokoji žije až dodnes, kedy sa jeho vek pomaly blíži k tridsiatim rokom.
Komentáře hodnotících k příběhu (vyjadřují názor hodnotících, ne názor Andarie) Zelená = komentář vztahující se k aktuální verzi příběhu Hnědá = tento komentář může být zastaralý
Enari nom - 3
Docela pěkné :-)
Mrakoplas - 4
To byl určitě kouzelnej řemeslník, ten Frederick... seká dřevo potmě, šplhá po stromech s malýma dětma v jedný ruce a ta dílna... prostě borec :D
Bola jasná noc, mesiac osvecoval celé údolie aj les, vlky zavýjali a v tom sa ozvalo: „Okamžite zmizni z nášho domu a už sa nikdy nevracaj!" to boli posledné slová, ktoré počul od svojich rodičov. Lišiak vybehol z domu s veľkým plačom a utekal smerom do lesa, čo mu sily stačili. Po pár desiatkach metrov sa potkol o hrubý koreň starého duba a udrel sa do hlavy.